Dejiny Bratislavy 1 - 5. Úvod

Juraj Šedivý, autor koncepcie projektu

Predstavenie vedeckého projektu by asi nemalo byť provokatívne. Napriek tomu mi nedá nespomenúť, že súčasní Bratislavčania berú existenciu svojho mesta ako niečo samozrejmé. Považujú ho za svoj domov, hoci často nie je súčasťou ich „rodinných dejín“. Starí rodičia väčšiny z terajších obyvateľov mesta sa nenarodili v Bratislave. Preto sa každoročne na Sviatok zosnulých takmer všetci vydávame na cesty, aby sme zapálili sviečky (aj) na iných miestach Slovenska. Hoci biologicky pochádzame trebárs z Považia či z východu, Bratislava je citovo naša. Nadávame na pomery v meste, radi z neho v piatok poobede odchádzame na chalupy či za rodinou, no napriek tomu sa doň vždy znovu a znovu vraciame. Tí bohatší si kupujú vily v okolí mesta, ale len tak ďaleko, aby sa do svojej Bratislavy mohli rýchlo dostať. Mesto nás odpudzuje a zároveň nezadržateľne priťahuje...

Ambivalentný vzťah človeka a „Mesta“ mi pripomína príbeh z pera Jorgeho Luisa Borgesa inšpirovaný udalosťami z neskorej antiky. Germánsky bojovník Droctulf opustil Longobardov, s ktorými prišiel do Itálie, a bránil Ravennu, na ktorú jeho súpútnici útočili. Vďační obyvatelia mesta ho pochovali v miestnom kostole a na epitaf mu napísali, že „opovrhol drahými, lebo nás miloval, dospejúc k názoru, že tu, v Ravenne, má svoju vlasť“ (Voľne podľa Borges, 1989, s. 180 – 181). Ak si predstavíme „barbara“, prichádzajúceho z tmavých lesov stredného Podunajska, kde lovil divú zver a spal v polozemnici, možno dokonca uveríme, že ho – ako píše Borges – osvietila krása mozaikami zdobených kostolov, oslepil jas širokých slnečných ulíc Ravenny plných ľudí pochádzajúcich z rôznych kútov vtedajšieho sveta. Nebol to zradca, lebo takým sa nestavajú pomníky. Bol to človek, ktorého uchvátilo „Mesto“ a pochopil, že bez neho nedokáže žiť.
Človek zrejme svojou podstatou tiahne k urbánnosti. Väčšie komunity mu ponúkajú viac podnetov a lepšie možnosti na sebarealizáciu. K príbehu o Droctulfovi preto treba dodať, že bojovníkova „láska k Mestu na prvý pohľad“ síce neskončila šťastným happy endom, ale aj samotní Longobardi sa nakoniec pragmaticky usadili v podmanených rímskych mestách. Premiešali sa so starousadlíkmi a neskôr spoluvytvárali nádheru tamojších románskych, gotických či renesančných miest.

Podobne je to aj so slovenskými mestami. Aj ich dejiny vytvárali kedysi rôzne kultúry, etniká či skupiny. Je len samozrejmé, že každá väčšia vlna novousadlíkov sa od svojich predchodcov nejako odlišovala a prispôsobovala si nový domov na svoj obraz. Stredovekí, dole Dunajom prichádzajúci nemeckí „hostia“ sa od domáceho slovenského a maďarského obyvateľstva chtiac či nechtiac odlišovali odevom, bývaním, ale aj právnymi normami. Po bitke pri Moháči sa Bratislava stala hlavným mestom kráľovstva a naplnila sa uhorskými šľachticmi, ktorí tiež prispeli k zmene jej charakteru. Ešte neskôr, v druhej polovici 19. storočia, presadzovali promaďarskí komunálni politici nové symboly a sviatky, ktoré menili povahu mesta, obývaného v tom čase ešte zväčša nemecky hovoriacim obyvateľstvom. Neskôr prvá Československá republika mesto úspešne čechoslovakizovala a podporila onú príslovečnú trojrečovosť „pravých Prešporákov“. Zmeny však pokračovali a počas druhej svetovej vojny a najmä krátko po nej sa Bratislava výrazne poslovenčila a urbanisticky zmenila. Podobne ako Droctulfovi Longobardi sa aj stále iní bratislavskí novousadlíci snažili o zmenu mesta na svoj obraz. Každá skupina pritom mala nielen svoje videnie budúcnosti, ale aj vlastnú interpretáciu minulosti.

Ambíciou najnovšieho projektu Dejiny Bratislavy 1. – 5. je prekonať úzko skupinové vnímanie histórie a ponúknuť širokospektrálny obraz dejín mesta. Multikultúrny a multietnický pohľad chceme zabezpečiť účasťou odborníkov nielen zo Slovenska, ale aj z Maďarska, Rakúska a Česka. Bratislava totiž zohráva dôležitú úlohu aj v „historických príbehoch“, naráciách či rozprávaniach historiografií susedných štátov, preto môže byť rôznorodé videnie tej istej problematiky prínosné a inšpiratívne. Aj v názvoch jednotlivých zväzkov pripravovanej päťdielnej monografie si čitateľ symbolicky nájde rôznorodosť, multietnicitu, ale aj prisvojovanie si dejín mesta vždy inými skupinami. Prvý diel o predmestskom vývoji sa bude volaťBrezalauspurc – na križovatke kultúr. Nasledovať ho bude diel nazvaný Posonium – stredoveké mesto na Dunaji. Názov tretieho zväzku, zachytávajúceho obdobie 16. až 18. storočia bude Pressburg – hlavné mesto Uhorska. Pomenovať štvrtý zväzok o „dlhom 19. storočí“ bolo najproblematickejšie: nemecké mesto sa pomaly maďarizovalo, preto sa v nadpise objaví aj Pressburg aj Pozsony. Zároveň však bolo významným centrom slovenského národného obrodenia, preto v názve nesmie chýbať ani Prešporok (preto Pressburg – Pozsony – Prešporok). Napokon posledný diel od roku 1919 bude mať v titule dnešné pomenovanie mesta (Bratislava – na ceste k hlavnému mestu Slovenska). Rôznorodosť, typická pre dejiny mesta, sa v textoch objaví aj vďaka rozličným interpretáciám istého problému rôznymi autormi. Veda nie je dogmatika a preto treba pripustiť v niektorých prípadoch (najmä pri nedostatku prameňov) aj viaceré interpretácie. Už pri koncipovaní prvého zväzku sa ukázalo aj isté konkurenčné napätie medzi niektorými vedeckými inštitúciami, rôznorodé zloženie autorského kolektívu však, dúfam, prekonalo aj tento problém. Ďalším úskalím môže byť prevaha jedného generačného pohľadu, keď prácu zostavujú spolužiaci a priatelia. Autori našich textov však zastupujú od najmladšej generácie tridsiatnikov až po zaslúžilých osemdesiatnikov celé spektrum vedeckých pracovníkov s cieľom podať odbornej, ale aj širšej verejnosti modernú vedeckú syntézu dejín nášho mesta.

Dejiny Bratislavy ako osudy kníh a ich autorov

Dejiny veľkých miest bývajú obvykle spracúvané častejšie, podrobnejšie a vo väčšom rozsahu ako dejiny vidieckych sídel. Paradoxne v prípade Bratislavy platí, že o histórii mesta a jeho obyvateľov bolo popísaných veľa vedeckých a vedecko-populárnych kníh, ale dodnes nevznikla ani jedna striktne vedecká syntéza, ktorá by osvetlila dejiny tohto priestoru od praveku až do 20. storočia. Prvým serióznejším pokusom boli sedemzväzkové Dejiny Bratislavy od miestneho historika T. Ortvaya (Pozsony város története / Geschichte der Stadt Pressburg). Ich autor si v textoch publikovaných po maďarsky uvádzal krstné meno Tivadar, v nemeckých sa podpisoval ako Theodor. Vystihovalo to nielen jeho viacvrstvovú identitu (bol Uhrom aj Nemcom), ale symbolicky vyjadrovalo aj jeho snahu písať nezaujato. Hoci jeho dejiny vyšli už pred vyše storočím, dodnes sa považujú za významné dielo. Škoda, že autor opísal osudy mesta iba do 16. storočia.

O jednu generáciu neskôr publikoval Hugo Portisch dvojzväzkové dejiny mesta (Geschichte der Stadt Pressburg Bratislava. Volkstümliche Darstellung in zwei Bänden). Texty síce majú poznámkový aparát, ale boli len ľahko čitateľným kompilátom staršej literatúry a aj sám autor ich označil v podnadpise len za „ľudový opis“. Portisch síce zobrazil udalosti od praveku do jeho súčasnosti (1933), no kniha nielenže nemala vedecké ambície, ale bola skôr výberom zaujímavých tém z dejín mesta ako syntetickým vedeckým spracovaním histórie. Je zaujímavé, že prvý pokus o syntetické dejiny Bratislavy v slovenskom jazyku (a zo slovenského pohľadu) sa datuje až do šesťdesiatych rokov 20. storočia. Dušou projektu sa stala bývalá pracovníčka Archívu mesta Bratislavy a vtedajšia učiteľka na Univerzite Komenského Darina Lehotská. Pochádzala síce z Kremnice (jej pradedo bol známy lokálny historik Pavol Križko, jeden zo zakladateľov slovenského archívnictva), no bola neúnavnou organizátorkou a propagátorkou výskumov k dejinám Bratislavy. Viedla kurzy sprievodcov, písala pre nich skriptá, bola členkou poroty kedysi masovo rozšírenej súťaže Poznaj svoje mesto, vedecky sa venovala stredovekým a ranonovovekým dejinám mesta. Okrem desiatok štúdií ostali v jej pozostalosti dodnes stovky strán nepublikovaných materiálov k právnym dejinám mesta, k štruktúre mestskej samosprávy a jej členom, ku kancelárii a kultúrnemu životu mesta. V 60. rokoch okolo seba sústredila kolektív tvorený čiastočne jej bývalými študentmi, sčasti inými kolegami. Spolu skoncipovali prvé komplexnejšie dejiny Bratislavy. Vzhľadom na veľký záujem vyšla kniha počas socializmu až v troch vydaniach (1966, 1978, 1982). Knihu vytvoril pomerne široký kolektív: na prvom vydaní spolupracovalo 24 autorov, v roku 1977 ich bolo .... a pri poslednom zväzku sa ich zišlo až 37. Žiaľ, dielo bolo poplatné svojej dobe – predmestskému vývoju do konca 12. storočia venovali len necelých 50 strán, stredovekému mestu poskytli 40 strán, no obdobie od 2. polovice 19. storočia (najmä slovenské národné obrodenie a dejiny robotníckeho hnutia) dostalo až 200 strán. Autori či vydavateľstvo predpokladali, že slovenská čitateľská obec ešte nie je pripravená na knihu s vedeckým kritickým aparátom, texty boli preto formulované pomerne jednoducho, často šablónovite, bez poukázania na viaceré možné interpretácie. Aj terminológia diela – najmä v časti venovanej najnovším dejinám – bola poznačená duchom svojej doby („pokrokové sily pod vedením KSS mali prevahu“, „sily reakcie“, „machinácie buržoázie“ a pod.). Napriek uvedenému sa kniha stala na dlhé obdobie najlepšou syntézou dejín mesta.

Populárno-vedný charakter práce pociťovali aj samotní autori ako hendikep, preto sa – opäť najmä z iniciatívy Dariny Lehotskej – zrodil koncom osemdesiatych rokov 20. storočia plán monumentálnych vedeckých dejín Bratislavy. Autori rozvrhli materiál až na desať zväzkov. Realizáciu projektu však zastavila situácia po novembrovej revolúcii, keď radnica riešila najmä hospodárske otázky a kolektív stratil prísľub podpory zo strany vedenia mesta. Definitívnym klincom do rakvy projektu bola smrť hlavnej zostavovateľky v roku 1990. A tak sa stalo, že kolektívne vedecké dejiny mesta, ktoré mali v roku 1991 dôstojne prispieť k oslave 700. výročia udelenia mestských výsad Bratislave, suploval len útly katalóg z výstavy Bratislava mešťana Wocha a populárno- vedná Zlatá kniha Bratislavy od Pavla Dvořáka. Tento autor sa k dejinám mesta vrátil aj ďalšími – dnes už štyrmi knihami o Bratislave, v ktorých pútavým spôsobom rozpráva príbehy z dejín mesta, avšak bez ambície o syntetickú šírku a vedeckú hĺbku. Ak „Lehotskej“ Dejiny Bratislavy boli najlepšie, tak „Dvořákove“ boli iste najpútavejšie a najkrajšie. Ako je autorovým zvykom, oživil dejiny príbehmi ľudí, čo všetkým predošlým prácam chýbalo.

Počas druhej polovice 20. storočia vyšlo predovšetkým na stránkach zborníka Múzea mesta Bratislavy, pomenovaného symbolicky Bratislava, množstvo zásadných štúdií. Okrem toho archeológovia realizovali rozsiahle vykopávky – či už v rámci Hradu, na území mestskej pamiatkovej rezervácie alebo na širšom území mesta ako takého. Výsledky nových historických a archeologických výskumov otvárali perspektívy na širšie koncipovanú syntézu, ale ani blížiace sa 1 100. výročie prvej písomnej zmienky o Bratislave, ktoré sme si mohli aj dôstojnejšie pripomenúť v roku 2007, neviedlo k vzniku väčšieho autorského kolektívu. Keď sa v júni toho roku konala vedecká konferencia o bitke pri Bratislave z roku 907, v súvislosti s ktorou bolo naše mesto prvý raz spomenuté v písomných prameňoch, došlo k jednému z tých „náhodných stretnutí“, ktoré ovplyvňujú udalosti. Ako autor monografie o stredovekej bratislavskej kapitule, ktorú sme s kolegami „krstili“ práve na ono 1 100. výročie, som počas prestávky na kávu podpichol môjho konškoláka, Stanislava Šotníka, v tom čase vedúceho kancelárie primátora. Napoly vyčítavo som sa ho opýtal, čím mesto prispeje k pripomenutiu svojho významného výročia. Veď na Slovensku nie je veľa tak skoro spomínaných miest, ako je Bratislava, a už žiadne sa nemôže pýšiť takými dejinami! Jeho zmysel pre akčné riešenie problémov viedol k radu spoločných stretnutí na konci ktorých stojí predložená päťzväzková monografia.

Na začiatku porád som sformuloval koncepciu knihy a odhadol rozpočet celého projektu. Počas rozhovorov so Stanislavom Šotníkom sa rodili kontúry moderne štruktúrovaného diela o urbánnej histórii, na ktorom by sa podieľali domáci aj zahraniční autori. Tých druhých sme chceli zainteresovať nielen pre ich erudíciu alebo zvýšenie prestíže diela, ale najmä preto, lebo naše mesto bolo vďaka svojej polohe na hranici štátov až do 20. storočia miestom stretávania sa viacerých kultúr, etník a jazykov. Snívali sme aj o nemeckej, maďarskej a anglickej verzii knihy. Napriek tomu, že ako každý idealista som potrebné náklady podhodnotil, rozpočet prekračoval možnosti výdavkov na kultúrnu propagáciu mesta. Stanislav Šotník však predpokladal, že ak reálne vznikne navrhnutý kolektív renomovaných odborníkov a vedenie mesta dostane jasný projekt knihy, mestské zastupiteľstvo by mohlo nájsť aspoň časť potrebných prostriedkov.

Optimizmus prameniaci z podpory, ktorú zástupcovia mesta sľúbili plánovaným piatim zväzkom, vyústil zakrátko do sformovania malého kolektívu zostavovateľov pochádzajúcich z Univerzity Komenského a Slovenskej akadémie vied. O niečo neskôr, v prvý aprílový deň roku 2008 sa zišiel asi tucet potenciálnych autorov prvého zväzku aj z ďalších vedeckých ustanovizní (Múzeum mesta Bratislavy, Mestský ústav ochrany pamiatok, Slovenské národné múzeum, Slovenský archeologický a historický inštitút). Dolu Dunajom však ešte pretieklo veľa vody, kým bolo na jeseň roku 2008 založené občianske združenie Historia Posoniensis. Jeho zakladateľmi boli zostavovatelia jednotlivých zväzkov, ktorí mali odteraz intenzívnejšie pracovať na sformovaní autorských kolektívov a na ďalších krokoch vedúcich k spoločnej monografii. Nasledoval dlhý proces „papierovania“, počas ktorého mesto zvažovalo projekt a hľadalo možnosti financovania. Prvým krôčikom k úspechu bolo zahrnutie honorárov za dielo do rozpočtu mesta Bratislavy. Ďalším krokom bolo podpísanie zmluvy medzi mestom Bratislava, Múzeom mesta Bratislavy a občianskym združením Historia Posoniensis v marci 2010, ako aj následná medializácia spoločného projektu v rámci osláv 90. výročia vzniku dnešného oficiálneho mena Bratislava. Zrejme až odvtedy začali oslovení autori brať projekt ako realitu a nie len ako zbožné želanie dvoch idealistov.Nevyriešená však stále ostávala najväčšia položka v rozpočte projektu, ktorou bolo samotné fyzické vydanie jednotlivých zväzkov. Aj podľa skromných odhadov si vyžadovalo šesťcifernú sumu. Od Dušana Burana, jedného zo zostavovateľov radu Dejiny slovenského výtvarného umenia, padol tip na prestížne vydavateľstvo Slovart. Zámer vydať v podstate nekomerčný vedecký text – hoci možno v pomerne príťažlivej forme – som predostrel riaditeľovi vydavateľstva Jurajovi Hegerovi. Jeho predstava o forme knihy sa zhodla so zbožnými prianiami zostavovateľov, a tak už ostávalo len podpísať zmluvy s autormi, zozbierať, upraviť a zjednotiť texty, pripraviť obrazový materiál a je to! Ono príslovečné „A je to!“ nakoniec trvalo len pri prvom zväzku viac ako tri roky...

Ako pri každom väčšom projekte muselo aj pri koncipovaní najnovších Dejín Bratislavy dôjsť k viacerým kompromisom. Pôvodné predstavy o trojjazyčných prekladoch všetkých textov na elektronickom, do knihy vloženom nosiči boli zredukované na nemecký preklad resumé, ktorý vďaka dobrým kontaktom financovala Rakúska akadémia vied. Na druhej strane sa pôvodná desiatka autorov rozrástla takmer štvornásobne a výrazne sa zväčšil aj predpokladaný počet strán prvého zväzku. K slovenským autorom pribudli traja z Česka, Maďarska a Rakúska. Vďaka pochopeniu autora väčšiny fotografií Petra Horanského, ako aj podmienkam, ktoré vytvorilo vydavateľstvo Slovart, mohlo narásť aj množstvo obrazového materiálu.

Termín odovzdania jednotlivých kapitol prvého zväzku sa niekoľkokrát posúval (z polovice januára až na polovicu júna 2010). Dialo sa to z objektívnych príčin (napr. výskum na Hrade doslova každým dňom odhaľoval významné nálezy z neskorolaténskeho obdobia), ale aj zo subjektívnych (rozdiel medzi predstavami zostavovateľov a dodaným materiálom od autorov). Niektoré odovzdané texty boli vynikajúce a kapitoly v predloženom zväzku sa takmer nelíšia od „surových“ textov. Inde došlo k väčším zmenám, keď po niekoľkých korektúrach napríklad z textu s pôvodným rozsahom 55 normostrán vzniklo len 21 strán, ktoré autor po zostavovateľových pokynoch doplnil na konečných 38. Naopak iný autor z pôvodnej predstavy dvoch až troch strán po vzájomných konzultáciách natiahol text až na vyše 20 strán. Aj na tomto mieste treba vysloviť vďaku všetkým autorom a najmä tým, ktorí dokázali zapracovať nielen už „prežuté“ vedomosti, ale aj najnovšie poznatky z výskumov, ktoré ešte neboli dôsledne vyhodnotené. Nechceli sa predčasne chváliť polotovarmi, ale podľahli tlaku zostavovateľov.

Koncepcia a forma nových Dejín Bratislavy

Bohaté dejiny mesta spôsobili, že koncepcia diela rátala hneď od začiatku s viacerými knižnými zväzkami. Ich členenie má vyjadrovať zlomové etapy vo vývoji mesta, resp. jeho územia. Nie je preto závislé od klasickej periodizácie „národných dejín“ – či už slovenských (pravek, príchod Slovanov, Veľká Morava, poveľkomoravské obdobie a pod.) alebo maďarských (Maďari v Ázii, putovanie, usadenie sa v karpatskom priestore, obdobie Arpádovcov, Anjouovcov a pod.), či iných. Do istej miery však s „veľkými štátnymi“ dejinami korešponduje. Vývoj mesta bol totiž spätý s vývojom celej krajiny, hoci ho nie vždy kopíroval. Preto bude v prvom zväzku osvetlený vývoj do začiatku mestotvorného procesu (od praveku do začiatku 13. storočia). Druhý zväzok bude pojednávať o osudoch stredovekého pohraničného mesta (od 13. do začiatku 16. storočia). V treťom zväzku sa predstaví Bratislava ako „náhradné“ hlavné mesto Uhorska (1526 až 1784). Štvrtý zväzok priblíži vývoj mesta v „dlhom 19. storočí“ (1784 až 1918). Piaty zväzok predstaví pohnuté osudy mesta a jeho obyvateľov od jeho pripojenia k Československej republike prakticky až do súčasnosti.

Aj periodizácia prvého zväzku sa snaží odzrkadliť dôležitosť osídlenia v tom-ktorom období pre našu konkrétnu lokalitu. Preto sa napríklad doba bronzová aj staršia doba železná ocitli v tej istej kapitole. V zásade sa kvalita života výrazne nezmenila ani v staršom laténe a výrazným predelom je až obdobie, keď na území dnešného mesta vzniklo keltské oppidum. Archeológovia pri výskumoch v meste neustále narážajú na laténske vrstvy, ktoré sú na niektorých miestach aj niekoľko desiatok centimetrov hrubé. Kvalitatívne výraznou zmenou bolo aj obdobie rímske, keď sa naše územie dostalo do okrajovej sféry mocnej civilizácie a vzniklo tu osídlenie, ktorého meno poznáme už z písomných prameňov. Po odchode rímskych légií sa oblasť Bratislavy stala len riedko osídleným územím, kde sa striedali záujmy Longobardov, Slovanov a Avarov. Sťahovanie národov však neskončilo usadením sa Slovanov, naozajstným prelomom bol až pád ríše Avarov (preto sa v jednej kapitole ocitli osudy priestoru Bratislavy od 5. do 8. storočia). Až po rozpade kaganátu sa vytvorili predpoklady na vznik štandardných ranostredovekých politických útvarov, o ktorých bude reč v kapitole o Bratislave v období Veľkej Moravy. O „temnom“ 10. storočí máme len málo písomných prameňov, zohľadňujeme ho preto aj v kapitole o veľkomoravskej aj o uhorskej Bratislave. Predmestský vývoj uhorského pohraničného osídlenia sa končí na začiatku 13. storočia, keď sa začali vytvárať predpoklady na transformáciu podhradského centra na štandardné stredoveké mesto. Tento proces však bude osvetlený až v druhom zväzku.

Dejiny miest začínajú obvykle prírodovednou kapitolou, ktorá akoby načrtne scénu, v popredí ktorej potom budú stáť historické udalosti. Prírodovedec na niekoľkých stranách „povinného rozjazdu“ opíše, čo na okolí mesta žije a rastie. Štruktúra jednotlivých zväzkov nových Dejín Bratislavy však ráta v každom diely s opisom zmien krajiny na okolí mesta v pertraktovanom období. Len desaťtisíc rokov nás delí od neporušenej prírody bez výraznejších ľudských zásahov. Kam oko pozorovateľa dovidelo, tiahli sa vo vyšších polohách čistinami presvetlené dubové lesy, nižšie pri Dunaji a na zníženinách východne od Karpát zase rozsiahle záplavové lužné lesy plné komárov, ale aj vtáctva a rýb. Ďalších niekoľko tisíc rokov sa ráz prostredia takmer nemenil. Extenzívne hospodáriaci poľnohospodári vypaľovali rozsiahlejšie čistiny, kde klčovaním získavali pôdu, obracajúc pôdu medzi zvyškami pňov. Až intenzívnejšie keltské osídlenie v poslednom storočí pred zmenou letopočtu začalo výraznejšie redukovať lesy na okolí ich oppida. Čo vyklčovali, zarástlo však znovu v období sťahovania národov, keď by sme na území severne od Dunaja naďabili len na roztratené germánske a neskôr slovanské osady. Až posledných asi 700 rokov sa krajina definitívne pretvorila na kultivovanú zem s rozsiahlymi poliami, záhradami, z ktorej už zeleň neustále ubúdala, až kým si osvietené hlavy v 2. polovici 19. storočia neuvedomili, že im chýba. Nasledovalo obdobie zakladania parkov, sadenia stromov v centre, zatrávňovania verejných plôch. Príjemné malomesto sa od sedemdesiatych a potom najmä od deväťdesiatych rokov 20. storočia začalo vďaka často necitlivým developerským zásahom výrazne meniť. Veľkí globálni investori sú prevažne cudzinci, ktorí priestor Bratislavy považujú často vhodný len na znásobenie svojich investícií a nezaujímajú sa o to, ako sa bude bývať susedom ich objektov. Bratislavčania sa nebránia – možno aj preto, lebo im chýba pochopenie pre historický vývoj krajiny a prírody v ich meste a okolí. Naša vedecká monografia nemôže suplovať novú „Bratislavu nahlas“, ale chce ponúknuť čitateľovi texty, vďaka ktorým pochopí vývoj vzťahu osídlenia a životného prostredia.

Druhú dôležitú časť každého zväzku bude tvoriť chronologicky usporiadaný opis dejín ľudského osídlenia a udalostí spojených s obyvateľmi tohto miesta. V tomto bloku budú zohľadňované najmä politické a sociálne akty ako obliehania mesta, živelné katastrofy, mierové rokovania, významné návštevy, zakladanie alebo zmeny statusu cirkevných inštitúcií, významné politické udalosti v samospráve a podobne. Hoci takéto chronologicky koncipované „faktografické dejiny“ sú už metodicky konzervatívne a sú charakteristické skôr pre pozitivistickú historiografiu 19. storočia, dosiaľ nejestvuje adekvátne – a najmä nie syntetické – spracovanie ani tejto oblasti našich dejín. Jednoduchý opis udalostí a „faktov“ nám chýba najmä v období raného novoveku (16. až 18. storočie), ale potrebné je prepracovať aj dôležitosť udalostí počas 19. storočia (keď slovenské obrodenecké hnutie nebolo hlavnou témou v meste), ako aj počas 20. storočia (keď mesto žilo aj inými problémami, ako bolo robotnícke hnutie). Blok „udalostných dejín“ bude v 1. až 4. zväzku končiť preklenovacou kapitolou, v ktorej bude naznačený vývoj mesta v nasledujúcom zväzku. Podobne bude 2. – 5. zväzok začínať textom, ktorý v krátkosti zhrnie predošlý vývoj.

V treťom bloku sa v každom zväzku dostane k slovu tematická analýza. Autori budú sledovať vybraný fenomén a jeho vývoj v rámci daného obdobia. V jednotlivých kapitolách budú spracované napríklad otázky skupinových identít (sociálnych, náboženských, etnických a iných), výroba a obchod, žena a rodina, výtvarný a hudobný život či iné štruktúry, alebo fenomény dôležité pre to-ktoré obdobie. K takýmto témam patrí napríklad aj poloha mesta na hranici a križovatke ciest. Oblasť medzi Devínom a Bratislavou je hranicou nielen v klimatickom (panónska klíma vs. Alpami ovplyvnené vlhkejšie územie) a v geografickom (posledné výbežky Álp a prvé Karpát), ale aj v politickom slova zmysle. Táto oblasť ležala na rozhraní teritórií keltských Bójov a Norikov, na hranici Rímskeho impéria a germánskeho sveta, zrejme bola aj pomedzím germánskych Longobardov a prvých Slovanov, bola okrajovou zónou avarského kaganátu, ku ktorému rozšíril svoju hranicu Karol Veľký. Takto by sme mohli pokračovať až do súčasnosti, keď hranica prinajmenšom ekonomicky významne vplýva na rozvoj nášho mesta. V tematickom bloku každého zväzku nebude chýbať ani kapitola o spoločenskej recepcii toho-ktorého obdobia v nasledujúcich periódach (nem. termín Nachleben). Reálne historické udalosti totiž boli, sú a budú využívané a zneužívané na politické účely. Ako stavali pred storočím sochu arpádovského bojovníka na Devínskom hrade, tak bola pred pár rokmi odhalená socha Svätopluka na Bratislavskom hrade. Dávno minulé udalosti a osoby sa dostávajú do nových kontextov a stávajú sa súčasťou živej a niekedy vášnivej prítomnosti. Úlohou tejto kapitoly je preto ukázať, že dejiny neexistujú nezávisle od nás. Že sú vždy konštruktom konkrétnych historikov. Kapitola má poukázať aj na nebezpečenstvo, keď z dejín robia historici, ale aj verejnosť politiku. Dejiny nie sú nezávislé, ale sú konštruktom nás historikov. Preto bude tento text sčasti aj zrkadlom nás, súčasných autorov a zostavovateľov, a bude tak trochu relativizovať aj tie „naše pravdy“, ktoré o pár rokov, možno desaťročí, stratia možno čo-to zo svojej príťažlivosti alebo dokonca platnosti. Štvrtý blok každého zväzku bude venovaný historiografii. Tieto riadky tak trochu súvisia s kapitolou o Nachleben a sú v podstate prechádzkou po „cintoríne“ veľkých, ale aj prekonaných diel a myšlienok. Hoci zhodnotenie historiografie nepatrí medzi čitateľsky najpríťažlivejšie pasáže, je legitímnou súčasťou každej vedeckej práce. Jednotlivé zväzky budú nakoniec uzatvárať zoznamy zdrojov a registre.

Keďže súčasný čitateľ čoraz viac uprednostňuje „viacvrstvové čítanie“, pri ktorom môže vnímať len obrázky a ich opisy alebo len kratšie texty (angl. termín pictorial turn), prispôsobili sme tomuto trendu aj formálnu stránku jednotlivých zväzkov. Ku dvom stĺpcom hlavného textu je pridaný farebne odlíšený marginálny stĺpec s rôznymi doplňujúcimi alebo vysvetľujúcimi informáciami. Autor hlavného a marginálneho textu pritom nemusí byť ten istý, preto bočný text ponúka aj istú formu komentára, či dokonca polemiky s hlavným. Rýchlu orientáciu v hlavnom texte uľahčujú stučnené slová, ktoré vystihujú obsah odstavca alebo dokonca väčšej časti. Atraktivitu a názornosť knihy umocňuje množstvo obrazového materiálu – či už ide o archeologické nálezy, archívne pramene, alebo muzeálne exponáty.

Metodické problémy

Samozrejme, každý zo zväzkov monografie je konfrontovaný s inými problémami. Do začiatku 13. storočia sú písomné zmienky o Bratislave iba sporadické, preto tvoria gros autorov prvého zväzku opisujúceho predurbánny vývoj Bratislavy takmer len archeológovia. Ich materiál väčšinou neumožňuje odpovedať na niektoré otázky, ktoré budú predmetom skúmania zväzkov venovaných mladším obdobiam (napr. žena a rodina či skupinové identity). Napokon archeologické pramene sú často dokladom iného sveta. Predmet podobný nášmu mohol mať v najstarších časoch úplne iný význam. Upravený kus lebky nehovorí o piete pozostalých, ale naznačuje rituály na konci doby bronzovej, keď z lebky nepriateľa urobili masku používanú pri dnes už neznámych rituáloch. Hrkálka zo staršej doby železnej nám evokuje hračku, no možno vtedy ju používal šaman na odháňanie zlých duchov od rodiacej ženy. Pri spoznávaní dávnych kultúr – o to viac, čím sú od nás časovo vzdialenejšie – treba často postupovať ako kultúrni antropológovia pristupujú k výskumu tzv. prírodných národov. Práve v prvom diely bude asi najviac z týchto postupov. Na druhej strane rôznorodosť pohrebného rítu je zaujímavou témou, ktorá sa po prijatí kresťanstva stala pre ostatné štyri zväzky nezaujímavou. Aj grafickej zložke prvého zväzku budú kraľovať fotografie a kresby archeologických nálezov. Druhý zväzok čerpá z pomerne prehľadného množstva listinného materiálu (niekoľko tisíc kusov jednotlivín, niekoľko desiatok úradných kníh, niekoľko tisíc strán naračných prameňov). Ich interpretácia je však náročná, keďže ide o latinské alebo nemecké pramene, ktorých reálie sú nám často veľmi vzdialené. Ilustrácie k druhému zväzku zaoberajúcemu sa stredovekým mestom budú tvoriť najmä dobové listiny. Výskum tretieho zväzku je do veľkej miery založený na analýze rukou písaného materiálu, ale autori už majú k dispozícii aj dobovú tlač a periodiká. Vzhľadom na dočasnú neprístupnosť Archívu mesta Bratislavy však zápasia s nedostupnosťou prameňov. Oproti predošlému zväzku má tretí k dispozícii aj prvé mapy a veduty mesta. Vo štvrtom zväzku sa jazykovo mení skladba prameňov, keď sa vo významnej miere objavujú maďarské písomnosti. Ich rôznorodosť otvára možnosti pre analýzu tém lepšie postihujúcich život mesta ako v predošlých obdobiach (napr. šport alebo ochrana prírody). Ku starším typom ikonografických prameňov majú autori k dispozícii prvé fotografie a pohľadnice, ktoré zo štvrtého zväzku, verím, urobia graficky pútavého sprievodcu zaniknutým provinčným mestom habsburskej monarchie. Posledný zväzok venovaný československej a slovenskej Bratislave bude môcť využiť najširšie spektrum prameňov (napr. spomienky/oral history, audio- alebo videonahrávky). Ich šírka umožňuje otvoriť donedávna len pozitívne videné témy (napr. robotnícke hnutie či industrializáciu mesta) či marginalizované fenomény (napr. odsun neslovenského obyvateľstva z Bratislavy). Nevýhodou široko koncipovaného tímu autorov je nejednotnosť v používaní odborných termínov. Texty sa preto niekedy dostali do konfliktu so slovenským pravopisom. Napríklad pravidlami uprednostňovaný výraz „bronzová doba“ sa väčšina autorov rozhodla ponechať v zaužívanej forme „doba bronzová“. Istým argumentom je, že pomenovania periód sú vžité a dajú sa chápať ako súčasť špeciálnej historickej nomenklatúry (podobne má prírodovedec právo písať o „mačke divej“, ktorá nie je to isté ako „divá mačka“). Niektoré pomenovania nemajú úplne ustálený obsah ani medzi historikmi a archeológmi, preto sa napríklad pre opis hradnej akropoly v 9. storočí objaví aj pomenovanie „hradisko“ aj „hrad“. Zatiaľ čo archeológovia používajú pre obdobie od 6. do 12. storočia často spojenie „včasný stredovek“ (niektorí dokonca len pre periódu do 10. storočia, na ktorú v ich ponímaní nadväzuje „raný stredovek“), tak historici celé toto obdobie nazývajú „raným stredovekom“ (angl. early middle ages, nem. Frühmittelalter). Nejednota medzi autormi vládla aj pri označení letopočtu. Pred logicky nie úplne korektným označením „pred Kristom“ a „po Kristu“ bolo uprednostnené vedecky správnejšie označenie „pred naším letopočtom“ resp. po ňom. Náš letopočet začína v jednom okamihu, ktorým je fiktívny dátum narodenia Ježiša Krista (v skutočnosti sa narodil približne 6 rokov skôr), zatiaľ čo nie najsprávnejší slovenský preklad „pred Kristom“ a po ňom evokuje, ako by okrem „pred“ a „po“ jestvovalo aj nejakých 33 rokov „za“ Ježiša Krista. Na diskusiu môže naraziť aj prepisovanie historických mien. Slovenská historiografia v tom nie je jednotná a zatiaľ čo jedni píšu v 16. storočí o Mikulášovi Pálfim, druhí z neho chcú mať Nicolausa Palffyho. V týchto Dejinách Bratislavy sa na označenie osobností do 18. storočia budú meniť bežne sa vyskytujúce krstné mená na slovenské a prídomky či prezývky budú uvádzané v štandardizovanom tvare, ktorý by sa mal čo najviac približovať tvaru najčastejšie uvádzanému v prameňoch. Legitimizácia poslovenčenia krstných mien sa opiera o fakt, že až do 19. storočia mohli tú istú osobu v latinských textoch uvádzať vo forme Iohannes, v nemeckých Jans/Hans, v maďarských János a v slovenských či českých ako Jan/Janko. Princíp slovakizovania krstných mien historických osobností zodpovedá nielen úzu v okolitých krajinách, ale aj zaužívaným domácim zvyklostiam (nepíšeme, že na čele Franskej ríše stál Carolus alebo Karl ale Karol Veľký). Samozrejme, jednotlivé zväzky sú historickou, nie lingvistickou prácou, preto ponecháme menej obvyklé mená ako Ogguz, Kunz, Kuno, Gottfried a pod. v pôvodnom tvare prispôsobenom prepisu do slovenčiny. V prípade nejasnosti budú autori uvádzať podobu mena, v akej sa vyskytuje v prameni kurzívou v zátvorke za štandardizovaným tvarom. Výnimku z pravidla tvoria mená rímskych veliteľov a cisárov, kde sa autori príslušných kapitol priklonili k pôvodným latinským tvarom – keďže sa dajú interpretovať sčasti aj ako prezývky či priezviská (Marek Aurélius by bol asi rovnako smiešny ako Brigita Bardotová, preto sa v prvom zväzku objaví prepis „Marcus Aurelius“, ktorý podlieha slovenskému skloňovaniu). Krstné mená nebudú poslovenčovať autori novších zväzkov k dejinám 19. a 20. storočia. Etnicita stredovekých ľudí je prinajmenšom sporná, ale bolo by nekorektné hovoriť o Ľudovítovi Košútovi, takže autori použijú formu, ktorú preferovali ich nositelia (v tomto prípade Lajos Kossuth).

V slovenskej historiografii nie je ustálené ani pomenovanie obcí. Sú autori, ktorí na stredoveké obdobie preferujú názov Prešporok a adjektívum prešporský, skupina iných historikov zase tieto termíny považuje za neprijateľné (napr. M. Kučera, ale aj časť stredovekárov z HÚ SAV). V týchto Dejinách Bratislavy sa bude na označenie opisovanej lokality používať až do 8. storočia iba názov Bratislava, bratislavský. V 9. až 11. storočí je doložené dobové pomenovanie Preslava, ako na to už dlhšie upozorňuje J. Steinhübel. Od 12. storočia sa presadili názvy dvojakého pôvodu: nemčina používala formu Pressburg. Kalkovým prekladom vznikol český a slovenský tvar Prešpurk/Prešpor(o)k (v českých listinách je doložený už v 15. storočí). Latinčina a maďarčina preferovali podobu Posonium, resp. Po(z)son(y) (v maďarských prameňoch doložená až v ranom novoveku). Preto sa v 2. až 4. zväzku Dejín Bratislavy budú používať na označenie nášho mesta obe slovenské pomenovania – aj moderné (Bratislava), aj dobové (Prešporok). Trvať len na názve Bratislava by bolo rovnako nekorektné, ako napísať, že hlavným mestom rímskej hornej Panónie bol Bad Deutsch Altenburg (v skutočnosti všetci píšu, že ním bolo Carnuntum). Ani Žigmund Luxemburský nesídlil v Budapešti ale v Budíne. V tom istom duchu treba uprednostňovať napríklad „osada Szeplak/ Schöndorf / Krásna Ves“ pred niečím ako „osada na Obchodnej ulici“. Podobne osada Plumnou nie je totožná s dnešným Lamačom alebo osada Dvorníky nemôže byť synonymom na dnešných Vajnor. Názov dnešných lokalít sa v textoch bude vyskytovať aj pri opise udalostí pred vznikom pomenovania (napr. Devín v období neolitu, Bratislava v dobe rímskej a pod.). Bude tým, samozrejme, myslené územie dnešných lokalít bez toho, že by autori moderným názvom naznačovali nejakú kontinuitu osídlenia alebo dokonca konkrétneho etnika. Aj niektoré zaužívané etnonymá budú zrejme potrebovať komentár vo forme marginálnej glosy. V prvom zväzku nebudú použité označenia „starí Maďari“ alebo „starí Slováci“, lebo neexistuje žiadna opora v prameňoch ani pendant v modernej historickej terminológii (napr. nikto nerozlišuje „starých“ a mladých Čechov). V druhom zväzku nebudú na Uhorsko útočiť „Tatári“ ale správnejšie „Mongoli“. Podobne starší termín „nemecká kolonizácia“ evokujúci osídľovanie neobývaného kraja ľuďmi prichádzajúcimi z dnešného Nemecka bude nahradený korektnejším výrazom „vonkajšie a vnútorné doosídľovanie“ (keďže sa na ňom podieľali najmä obyvatelia Rakúska alebo Saska, ako aj osadníci z iných končín Uhorska).

Poďakovanie

Vedecký text každého autora je chtiac-nechtiac kolektívnym dielom. Každý z jeho autorov vidí ďalej ako jeho predchodcovia, lebo ako ten príslovečný trpaslík, stojí na pleciach obrov. Istou formou nášho poďakovania starším autorom sú aj naše citácie ich diel v poznámkach pod čiarou. Napredujeme vďaka neustálemu vedeckému dialógu, preto napríklad mne pomohli diskusie s Jánom Steinhübelom, ale aj virtuálne, iba v duchu vedené polemiky s autormi, ktorí písali aj v inom duchu (napr. Gy. Győrffy, M. Kučera, J. Bartl, J. Novák či iní). Okrem kolegov, ktorí sa podieľali na vzniku textov, treba poďakovať všetkým, ktorí prispeli ku obrazovo náročnej ilustračnej zložke knihy. Len ako jednu za všetkých by som uviedol PhDr. Kláru Fűryovú z Archeologického múzea SNM, ktorá dodala naozaj veľké množstvo obrazových príloh, hoci sama sa na textoch nepodieľala. Vari najväčšie množstvo artefaktov nielen pre seba, ale aj pre takmer všetkých ďalších kolegov pripravila PhDr. Katarína Harmadyová z Múzea mesta Bratislavy. Menovať by sme mohli snáď všetkých pracovníkov z každej zúčastnenej inštitúcie. Na to je však vyhradené osobitné miesto na konci tejto knihy.

Veľkú vďaku by som chcel vysloviť aj zhotoviteľom fotografických, mapových a 3D príloh, ktorí svoju prácu urobili za zlomok jej reálnej ceny. Oceňujem pomoc prof. Waltera Pohla z Rakúskej akadémie vied za spolufinancovanie prekladu resumé. V neposlednom rade sa treba poďakovať vedúcim inštitúcií, ktorí vytvorili svojim pracovníkom dostatočný priestor na vedeckú tvorbu (vyzdvihnúť by som chcel najmä výbornú spoluprácu s PhDr. Petrom Hyrossom z Múzea mesta Bratislavy alebo s riaditeľom Archeologického múzea SNM PhDr. Jurajom Bartíkom). Nakoniec si dovolím v mene všetkých autorov poďakovať tým najdôležitejším – našim rodinným príslušníkom, ktorých sme – niekedy roky – oberali o náš čas, po nociach pracujúc na textoch či zháňajúc fotografie. Ani bez ich pomoci by projekt nemohol byť šťastne ukončený...

Tým pred nami...

Oblúkom si dovolím vrátiť sa k myšlienke zo začiatku Úvodu. Či chceme, alebo nie, „Mesto“ ľudí od nepamäti priťahuje. Už v centrálnych hradiskách doby bronzovej sa zhromažďovali najlepší výrobcovia a bojovníci. Stredoveké mestá poskytli možnosť investovať kapitál, vytvoriť či zveľadiť blahobyt rodiny. Rastúce metropoly 19. storočia doslova „vysávali“ pracovnú silu z okolitej krajiny a vytvárali veľké robotnícke kolónie okolo starších sídelných centier. Masívna industrializácia našej krajiny v druhej polovici 20. storočia napokon dovŕšila urbanizáciu stredného Podunajska a snáď najvýraznejšie zmenila charakter Bratislavy. Každý z novo prichádzajúcich obyvateľov tu hľadal svoj locus amoenus (stredoveký výraz pre „ľúbezné miesto“). Či už to bol keltský bojovník spoza rieky Moravy, stredoveký vinohradnícky kopáč, ktorý priplával plťou z Hainburgu, alebo robotník z východoslovenskej dediny. Každý z nich (ak si len odmyslíme prvých paleolitických lovcov) sa tu stretol s dedičstvom svojich predchodcov. Táto kniha má byť tak trochu aj ich pripomenutím.

Keď sa ráno ponáhľame do práce, fúka nám do tváre možno ten istý vietor, ktorý cez Devínsku bránu odvial osudy ľudí, ktorí žili alebo len prechádzali miestom, kde dnes stojí Bratislava. Prach ich kostí sa rozpadol a dal základ novému životu. Mnohí milovali a boli milovaní. Mnohí zabíjali a boli zabití. Mnohí sa pachtili za majetkom, ktorý predstavovala napríklad bronzová dýka, ale mnohí žili v chudobe. Z najstarších osudov našich predchodcov sa zachovali len drobné fragmenty. Mierna terénna vlna prezradí už len skúsenému oku archeológa, že kedysi bol na nej val, ktorý mal chrániť bojovníkov s ich rodinami. Kdesi v múroch najstarších domov mesta, okolo ktorých niekedy nepovšimnute kráčame, sú zapísané tie chladné rána, keď pastieri, ešte so zimomriavkami na tele, prikrytí biednymi hábami zháňali dobytok, aby s ním po nevydláždených uliciach vyšli za mestské hradby. V múroch tých istých domov sú uložené aj teplé podvečery s hrkotom kupeckých vozov, prichádzajúcich ukryť sa do mesta pred nástrahami noci. Osudy našich predchodcov sú uložené aj v kamenných sekerách prvých neolitických roľníkov z Mlynskej doliny alebo v keltských minciach ukrytých do zeme pred útočiacimi Dákmi. Je úlohou historikov, archeológov, pamiatkarov, umenovedcov a ďalších autorov Dejín Bratislavy, aby tie bronzové dýky, stredoveké múry či staré listiny porozprávali súčasníkom aspoň časť z príbehov, ktoré sa do nich zapísali za tie tisícky či stovky rokov...

Bratislava, 10. decembra 2011